Hovorí sa, že najlepším priateľom človeka je kniha. Strany skrývajúce príbeh, zápletka, ktorú pomaly rozpletáme. Malá, veľká, tenká či hrubá kniha. Cestujeme s ňou, oddychujeme na lavičke, večer zaspávame v posteli. Dnes sa pulty kníhkupectiev prehýbajú pod ťarchou množstva noviniek, ktoré s nálepkou bestseller idú „na dračku“. Často je to, žiaľ, brak, človeka nijako neobohatí. Mohli by sme teda príslovie pozmeniť: Najlepším priateľom človeka je dobrá kniha. Kvalitná literatúra, ktorá v nás po prečítaní niečo zanechá. História si pamätá nemálo vzácnych titulov. A ľudia sa k nim dnes vracajú. Vstupujeme do antikvariátu Mädokýš v Martine. Vitajte!
Miesto, kde história dýcha cez knihy
Kráčame do budovy Živeny. Otvárame dvere a hneď zazrieme plné police. Knihy sú všade, kam sa len pozriete. Niektoré už poznačil zub času, vypadávajú z nich strany, iné majú poškodené obaly. Ale ďalšie sú ako nové. Aj keď by sme mohli povedať, že staré knihy zapadajú prachom, v antikvariáte Mädokýš nie. Tu je o nich dobre postarané. Spoza hŕby na stole naukladaných literárnych starožitností sa na nás zahľadí usmiata tvár. Ján Cíger s literárnym menom Jano Cíger z Mädokýša, majiteľ, ale azda výstižnejšie ho charakterizuje pomenovanie zberateľ, starostlivý uchovávateľ knižných pokladov a tvorca vlastných diel. Práci s literatúrou venuje všetok svoj čas, antikvariát je jeho republikou, ako to on sám nazýva. V útulných priestoroch s plnými policami a kreslami, do ktorých si stačí sadnúť a začítať sa, takmer živo cítiť ducha literárnych velikánov, sálajúceho zo strán starých a použitých kníh. Antikvariát preto nie je obyčajným kníhkupectvom. Je to miesto, ktoré nás vráti v čase. Slovníky ho definujú ako obchod so starožitnosťami, predovšetkým s knihami. A veru tak. V policiach sú uložené knihy, z ktorých väčšina prežila desaťročia, niektoré ešte viac. Čo čítali naše staré, prastaré mamy? Odpoveď zistíte sami a aj vy môžete prelistovať knižku, ktorú v rukách držali ľudia pred polstoročím. Vo vzácnych prípadoch, aj pred stáročiami. Aká najstaršia kniha prešla Mädokýšom? „Bola to kniha z roku 1783, predala sa,“ spomína Ján Cíger. To je dôkazom, že ľudia sa v čase vracajú radi. Ak všetko pôjde tak ako má, rozrastú sa mädokýšske knihy aj o unikát z roku 1562.
Keď ide o viac než len o predaj
Okrem toho, že sa v antikvariáte dostanete do kontaktu s naozajstným literárnym pokladom, spoznáte aj jazyk a štýl, akým sa kedysi písalo. Slovenská a svetová poézia, próza, literatúra pre deti a mládež, pre ženy, mužov, ale aj odborné publikácie. Čo hľadajú ľudia v antikvariátoch dnes? „Prichádzajú za všeličím, hľadajú klasiku a aj poéziu,“ hovorí Jano Cíger z Mädokýša. O svojom antikvariáte však doslova zakazuje hovoriť ako o obchode či predajni. „Kníhkupectvo je čisto o biznise. Ale antikvariát je priestor pre rozhovory, filozofovanie, čítanie, hrabanie sa v knihách. Tu ide o niečo hlbšie než iba o predaj. S každým zákazníkom sa porozprávam. Človek z Mädokýša nemusí zakaždým odchádzať s knihou. Chcem predovšetkým to, aby odchádzal spokojný,“ uzatvára.
Knižka ku knižke alebo ako sa to celé začalo
Jano Cíger mal odjakživa rád hru so slovami. Ako žiak písal veľmi dobré slohy, neskôr básničky „do šuflíka“. Často chodieval do knižnice a prečítal kvantum kníh. Chcel sa realizovať viac, preto sa rozhodol prísť na stretnutie literárneho klubu. Predniesol členom svoje básne a ani sa nenazdal, už ich recitoval aj na verejnosti. Z členov klubu sa stali dobrí priatelia, ktorí sa začali schádzať aj na Janovej chalupe v Kláštore pod Znievom, kde organizovali tvorivé literárno-spoločenské stretnutia plné zábavy a humoru. Legendárna je Poézia na klátikoch, Symposion či Diera do sveta. Zároveň na sebe usilovne pracovali, neustále zlepšovali spôsoby interpretácie svojich textov. Bol to práve Jano, ktorý navrhol názov klubu, Medokýš, ale zaraz ho prekrútili na Mädokýš. Neskôr sa Mädokýš oddelil od klubu v knižnici a šiel svojou úspešnou cestou. Časom ale životné okolnosti rozniesli členov do sveta a dnes sa schádzajú sporadicky, ale vždy v duchu minulosti. Aj Jano ide svojou vlastnou literárnou cestou. Popri práci rozprávkara, „hraškológa“, ktorý organizuje podujatia pre deti a ich rodičov, pôsobil a stále pôsobí ako glosátor v Rádiu Regina v Banskej Bystrici a usporadúva aj literárne stretnutia a spoločné čítania. S myšlienkou založiť antikvariát sa pohrával už veľmi dlho. „Mal som na polici sedemdesiat kníh, čo predsa nie je žiadny antikvariát,„ spomína na svoje začiatky. Postupne nakúpil knihy z vydavateľstiev a ich počet sa neustále rozrastal. Publikácie získaval aj od ľudí, ktorí mu ich priniesli. Knižka ku knihe, pomaly sa zapĺňali police a dnes si stranu za stranou v Mädokýši prelistujete všade, kde sa len pohnete.
Návrat ku knihám bol radikálnou zmenou života
Pri pohľade na usmiatu tvár vždy ochotného a veselého Janka Cígera sa môže zdať, že viesť antikvariát nie je žiadna veda. Ale zdanie rado klame. Dnes je tento známy martinský glosátor, rozprávkar a „hraškológ“ s farebnou šatkou na hlave stelesnením radosti zo života, pretože robí to, čo ho baví a napĺňa. Ale nie vždy tomu bolo tak. Pred rokmi pracoval v úplne odlišnej oblasti, v plynárenskom priemysle. Mal vysoké postavenie, pod sebou zamestnancov, dobrý plat. Po rokoch vo firme sa však dostal do stavu, keď už do práce chodil nerád a podľa jeho slov nastal čas na zmenu. Istú dobu bol evidovaný na úrade práce. „Potreboval som si totálne vyvetrať hlavu,“ vysvetľuje. Ako spomína, dlhšie sa zaujímal o reklamu, a tak začal pracovať ako manažér. Naučil sa jednať, komunikoval s riaditeľmi firiem. Stretol sa tu však s totálnou ľudskou hlúposťou, ako sám hovorí. „Keď som bol vo vedúcej pozícii, bolo to niečo iné. Ale tu som sa ako zamestnanec stretával s neľudským prístupom. Musel som komunikovať s ľuďmi, s ktorými som si nemal vôbec čo povedať. Cítil som sa veľmi nepríjemne, doslova ako posledná špina,“ spomína Jano Cíger z Mädokýša. Neskôr sa mu znova naskytla príležitosť pracovať ako vedúci pracovník plynárenskej spoločnosti v Rakúsku, kde sa vďaka svojim bohatým skúsenostiam bez problémov dostal. Opäť však nastali situácie, kvôli ktorým odišiel. Vrátil sa k reklame, tentoraz v oblasti módneho stylingu a vizážistiky. Robili sa fotenia a castingy po celom Slovensku. Aj keď vo výberovom konaní Jano prevýšil všetkých ostatných uchádzačov a pracoval štyri mesiace, nakoniec sa nemilým spôsobom dozvedel o svojej výpovedi a vtedy si povedal, že už nikdy nebude robiť poskoka. „Už nikdy nikoho nad sebou. Robiť už iba na seba. Keď budem úspešný, budem ja úspešný. Keď neúspešný, budem mať ja neúspech. Po tom všetkom som si uvedomil svoju hodnotu,“spomína. Dnes je pánom svojho času na mieste, kde, ako sám hovorí, čas vlastne neexistuje. Iba knihy, hudba, dobrá nálada a srdečné stretnutia. Vo svojom antikvariáte.
Obrazovka počítača alebo kniha, aj keď použitá?
Pokrok dnešnej doby sa dotýka aj literatúry. Digitalizácia na jednej strane uľahčuje prístup k dielam širokej verejnosti, na druhej strane sa natíska otázka, či elektronické knihy raz úplne nenahradia ich hmotné verzie. Ján Cíger si to nemyslí. „Ani po vynáleze televízie predsa neprestali ľudia počúvať rádiá. Doba napreduje a digitalizácia je súčasť normálneho vývoja spoločnosti,“ hovorí, avšak dodáva, že držať knihu v ruke je niečo úplne iné. Človek vníma jej strany nielen zrakom, ale aj hmatom a v neposlednom rade vôňou, jedinečnou tak pre novinky, ako aj knihy poznačené históriou. Ľudia sa ku knihám radi vracajú. „Čítam, lebo ma zaujíma, ako sa veci v príbehu postupne odvíjajú, dokážem sa do deja úplne vžiť. Pri knihe sa vciťujem do hlavnej postavy a celý príbeh si predstavujem,“ povedala Martinčanka Daniela Toráčová. Aj Katarína Regecová z Ružomberka sa radí medzi knihomoľov. „Už od detstva som rada čítala a pretrváva to až doteraz. Knihy sú pre mňa oddychom a navyše ma dokážu inšpirovať. Pri štúdiu sa riadim predovšetkým myšlienkou, ktorú raz vyslovil Jan Amos Komenský, keď povedal, že kto chce byť vzdelaný, musí si nad zlato a striebro vážiť knihy,“ zhodnotila.
Autor: Paula Mokrá