Hnev, odvrávanie , niekedy dokonca až provokácia . S tým všetkým sa rodičia občas u svojich detí stretnú a následne premýšľajú, ako to zaraziť . Mnohým ako prvý príde na myseľ trest . Kedy je vhodný a ako zabezpečiť , aby bol účinný ?
Fyzické tresty sú medzi rodičmi veľmi diskutovaná téma. V mnohých krajinách sú zakázané, na druhú stranu veľa slovenských rodičov si bez nich stále nedokáže výchovu predstaviť. Existujú momenty, napríklad keď dieťa ubližuje súrodenci, kedy aj tým najväčším kľuďasom vybuchnú nervy a dieťa udrú.
Nebezpečenstvo fyzických trestov
Názor psychológov je celkom jednoznačný – lepšie je sa fyzickým trestom vyhýbať. Aj keď totiž pôsobí účinne, zároveň dieťa ponižujú a znižujú jeho sebaúctu. Narušujú aj vzťah dieťaťa a rodiča, dieťa môže v tej chvíli úplne zabudnúť na svoj prehrešok, fyzická bolesť a poníženie vyvolajú namiesto ľútosti kaskádu negatívnych emócií (strach, zlosť i pohŕdanie) voči rodičovi. Dieťa môže dokonca pri pocite nespravodlivého trestu pocítiť túžbu po pomste.
Deti sa v predškolskom veku učia vyrovnávať sa so svojimi emóciami a je práve na rodičoch , aby im pomohli nájsť najvhodnejší spôsob , ako sa zbaviť tých negatívnych . Praktizovanie fyzických trestov sa v rodinách odovzdáva z generácie na generáciu – deti , čo boli potrestané , potom v dospelosti trestajú svojich potomkov . A prirodzene to považujú za správny spôsob , pretože sa lepší spôsob riešenia vlastného hnevu bohužiaľ často nenaučí .
Kedy netrestať
za nepozornosť či nešikovnosť
ak si dieťa prehrešok neuvedomuje ( je moc malé , aby ho pochopilo v celom dôsledku )
ak dieťa činu alebo správania už samo ľutuje
za negatívne emócie ( hnev, strach a pod . )
Hnev a provokácia
Často hnevá dieťa – typicky dvoj či trojročné, ktoré je veľkou väčšinu dňa samo doma s rodičom. To je ale pre dieťa neprirodzená situácia . Ľudia sa vyvinuli vo vonkajšom prostredí, odnepamäti žili v skupinách. Batoľatá prírodných národov sa typicky batolí pred chatrčou a pozerajú, čo sa kde deje, podľa svojho sa zapájajú a u matky hľadajú zázemie, nie zábavu. Doma v byte sa nič nehýbe, nie je koho a čo živého pozorovať a frustrované dieťa útočia na „hranice“ nech sa deje aspoň niečo ako nič .
Rodičom sa preto odporúča zamyslieť sa pred tým, než začnú trestať. Je trest naozaj potrebný? Čoho tým chcem docieliť? Ako by som sa cítil v koži svojho dieťaťa? Možno už mám nejaké skúsenosti, ako to bolo predtým: čo urobilo dieťa, čo ja a aký bol následok. Veľa situácií sa dá vyriešiť aj bez trestov – jednoduchým fyzickým presunutím dieťaťa a zabavením ho iným spôsobom. To sa následne týka aj starších detí.