Každých desať minút chodíme na Facebook ako do chladničky, aj keď vieme, že tam nič nové nenájdeme. Pózujeme pred zrkadlom a sledujeme počet lajkov na našich selfies. Najradšej nosíme rifle a nebyť ohŕňania nosom konzervatívnych dospelákov, obliekali by sme si ich pri každej príležitosti. Takí sme my – tínedžeri s potrebou evokovať štýlový lifestyle (SPEŠL).
Vyvíjame sa súčasne s dobou. Knihy meníme za tablety, Nokie za iPhony, Pokec za Ask. Keď nás starší vidia na ulici so slúchadlami v ušiach a s pohľadom upretým do mobilov, hneď by nám, povedané v našej reči, udelili big dislike. Málokto však dokáže naše zmýšľanie odhadnúť správne. Dievčatá sa nezaujímajú len o lakovanie nechtov, napodobňovanie nákupných maniačok či hľadanie partnera, ktorý by bol bohatý ako Geissenovci. Chalani tiež nemyslia len na svoju frajerku, tehličky na bruchu či najnovšie modely áut. Najväčšie starosti nám robia celkom iné veci.
Máme strach. Všetci. Na pleciach nám ležia očakávania nielen blízkych a učiteľov, ale hlavne tie naše. Vyhlasujeme, že už chceme zarábať, byť nezávislí, žiť vo veľkom dome s bazénom… Ale ako to dokázať? Médiá nás označujú za generáciu, ktorá sa bude mať problém uplatniť. No tie ich depresívne štatistiky nie sú hodné ani čítania. Pretože to, nakoľko budeme o pár rokov úspešní, závisí hlavne od miery nášho odhodlania a snahy.
Prijať Ice Bucket Challenge nebolo práve najjednoduchšie. Ale prekonať lenivosť a začať pracovať na svojich cieľoch – to je najväčšia výzva zo všetkých. Nie však nezvládnuteľná. Poznám budúcu moderátorku, ktorej sa plnia kariérne ambície už teraz; experta v robotike prezentujúceho svoje výtvory aj v Brazílii; začínajúcu spisovateľku, ktorú úspech v literárnej súťaži dostal až do Bruselu; tanečníka, ktorý sa pravidelne musí pretancovať povinnosťami v matematickej triede… Stretla som mladých rečníkov vediacich si obhájiť svoj názor aj v oblasti politiky; rovesníkov, ktorí dokázali na vlastnú päsť vycestovať sami až do Seattlu či študenta ochotného nakúpiť za vlastné úspory zimné bundy a rozdať ich bezdomovcom. Čo ich všetkých spája? Majú len sedemnásť a bez výnimky tiež patria do generácie SPEŠL.
Preto ja by som nás na rozdiel od skeptických dospelákov neodpisovala. Možno sa zatiaľ necítime nijako výnimoční, ale to je len efekt 21. storočia. Optimizmus nám nedodáva ani sociálna sieť, na ktorej sa objavila trefná poznámka: „Hlavnými koníčkami Slovákov sú cestovanie a umenie. Cestovanie za prácou a umenie z toho vyžiť.“
Je prirodzené, že máme chuť okúsiť život v zahraničí. Získať vysokoškolský diplom, zamestnať sa a stráviť v práci zvyšok života nikoho z nás, mladých dobrodruhov, zatiaľ neláka. Chápal to aj prezident, keď sa nedávno prihováral študentom Univerzity Mateja Bela. Jeho odkaz znel: „Mám k vám dve prosby. Prvá: cestujte. Choďte do Paríža, Londýna aj New Yorku, no nevynechajte Afriku. Všade noste so sebou pero a papier a zapisujte si svoje postrehy. Pozorujte, ako žijú ľudia v iných štátoch. Najviac sa totiž naučíte a pochopíte práve na cestách. No potom sa, prosím vás, vráťte. Lebo táto krajina vás potrebuje.“
Naša úloha je jasná: Dokázať sebe aj ostatným, že sme napriek všeobecným obavám „spešl“ v tom najlepšom slova zmysle. Hoci upierame pohľady radšej do mobilov než do budúcnosti a javíme sa byť povrchní a príliš pohodlní, opak je pravdou. Jedna z blogeriek tejto generácie to zažíva na vlastnej koži: „…každý deň sa stane milión udalostí, ktoré sa nedajú predvídať, ale dokážem nimi prekľučkovať, presurfovať, špekulovať, musím kombinovať, rýchlo konať a brutálne improvizovať. Skúsenosť je podľa mňa neprenosná a potrebujem, aby som na niektoré veci prišla sama. Aj za cenu toho, že ma to strašne došľahá a dobije ako tento rok, ale potrebujem na to prísť sama.“
Autor: Dominika Chrastová