Hovorí sa „Iný kraj, iný mrav“. A je to pravda. Každá skupina ľudí funguje na určitých princípoch, ktoré ju od inej skupiny líšia. Platí to aj v prípade jednotlivých národov. Každý z nich je niečím špecifický.
Zoberme si Francúzov. Krajinu približne 66-miliónového národu hrdých Galov ročne navštívi viac ako 83 miliónov ľudí z celého sveta. Francúzsko je najnavštevovanejšou krajinou už asi 25 rokov. Ľudia sem prichádzajú za umením a pamiatkami. Či chcú alebo nie, pobytom v tejto krajine sa musia prispôsobiť aj životnému štýlu Francúzov. A ten je od toho nášho slovenského niekedy na míle vzdialený.
Za všetko môže história. Nad Slovákmi takmer neustále vládla mocou cudzia ruka, Francúzi boli naopak vždy mocnosťou. Práve preto sú dnes, povedzme že právom hrdí a niektorí, hlavne Parížania, doslova žijú v tom, že byť Francúzom je už samo osebe prestíž. Francúzi sú teda ako národ pyšní na svoju vlasť, na svoju kultúru, na svoje tradície, kým Slováci, slovami kňaza a filozofa Petra Greča, sa vyznačujú mentalitou sluhov a lokajov.
Mohli by sme povedať, že Francúzi sú odvážnejší ako my. Aspoň čo sa týka vyjadrenia vlastných názorov. Ak s niečím nie sú spokojní, štrajkujú. Štrajky sú doslova ich národným športom. Prídu nečakane, v najnevhodnejší čas, nabúrajú všetky pracovné i súkromné plány a všetkých znechutia. Francúzi majú proste rebelantstvo v krvi. Dnešné štrajky sú akoby veľkou francúzskou revolúciou v menšom. Ak sa u nás chystá štrajk, vopred sa o ňom dozvieme z médií a po ňom si prečítame alebo pozrieme záznam, ako prebiehal. Francúzi štrajky neavizujú. V podstate by to nemali ako stíhať, štrajky sú v rôznych častiach tejto krajiny takmer na dennom poriadku.
Prejdime však ďalej. Francúzi nie sú známi iba štrajkami. Mnoho kníh sa popísalo o francúzskom šarme a elegancii. Čo je na nich také šarmantné a príťažlivé, že to jednoducho celý svet zhŕňa do jedného slova „chic“? Veľmi pozitívny je napríklad fakt, že kamkoľvek prídu, pozdravia sa. Slovo „Bonjour“ je jednoducho zakotvené v slovníku každého jedného Francúza. Či už prídu do obchodu, kaviarne, na úrad či do autobusu. Aj my sa zdravíme, ale ruku na srdce, naozaj všade? Určite existujú výnimky aj medzi Francúzmi, v takom prípade sa ľudia okolo pozerajú na človeka, ktorý sa nepozdravil, ako na najnevychovanejšieho člena spoločnosti. Slováci však nepozdravenie alebo neodzdravenie neriešia. Akosi sme si na to zvykli a vnímame to normálne.
Ďalšie, pomerne často skloňované, je slovo „chic“, ktoré sme už spomenuli. Môžeme ho vysloviť o takmer každej francúzskej žene. Prečo? Francúzky sú totiž chodiace príručky módneho štýlu. Aj Slovenky o seba, samozrejme, dbajú. Základným rozdielom je však skladba šatníka. Skriňa slovenskej ženy je plná oblečenia a predsa často počuť: „Nemám si čo obliecť!“ Francúzsky majú skrine poloprázdne, napriek tomu sa krásne obliekajú každý deň. Podľa nich totiž nejde o množstvo, ale o „umenie“ zladiť sa. Ísť vonku v teplákoch? Neprijateľné! Zastávajú názor, že príležitostné šaty, ktoré má každá žena, by nemali zostávať nepovšimnuté. Z každého dňa si treba urobiť príležitosť. Toto je dôvod, prečo sú Francúzky elegantné, hoci idú len na nákup.
Keď spomíname nákupy, aj tu sa od nás, Slovákov, Francúzi líšia. Väčšine z nás nie je cudzia návšteva supermarketov a aj v rodinách sa často podniká výlet raz do týždňa na poriadny nákup všetkého potrebného, aj nepotrebného. Francúzi, hoci rovnako majú siete supermarketov, uprednostňujú nákupy v malých špecializovaných predajniach. Vybavte si v mysli francúzsku uličku, áno, správne, určite ste si predstavili úzku cestu plnú malých obchodíkov: pekáreň, cukráreň, kvetinárstvo, mäsiarstvo, drogéria. Francúzi nenakupujú jednorazovo, zásoby dopĺňajú priebežne. Nevadí, že musia chodiť do obchodov každý deň, robia to radi. Pretože aj chodia veľmi radi. K ich životnému štýlu totiž neodmysliteľne patrí pohyb. Nie sú však obrovskými priaznivcami fitnes centier. Svoju kondíciu si držia jednoducho tým, že veľa kráčajú. Chodia pešo, kam sa len dá. Americká spisovateľka Jennifer Scottová povedala: „Nikdy som sa nepovažovala za lenivú, až kým som neprišla do Paríža“. Ísť autom do obchodu za rohom je pre Francúzov jednoducho smiešne. Na druhej strane, ak si zoberieme šport ako taký, tu patrí pochvala jednoznačne nám, Slovákom. Keď si pravý Slováčisko chce zašportovať, vezme loptu, prípadne hokejku, zavolá patriu a ide sa hrať futbal alebo hokej. Francúz zavolá dvoch-troch známych a vyberú sa do parku hádzať kovovými guľami v rámci hry petang.
Slováci, ktorí dlhšiu dobu žijú vo Francúzsku, sa zhodujú, že Francúzi sú milší a priateľskejší ako my. Predavači sa vždy usmievajú bez ohľadu na to, či ide o second hand alebo Chanel. Na Slovensku je bežné, že vám predavačka vynadá, keď sa pri pokladni rozhodnete, že nejakú jednu vec zo svojho košíka nekúpite.
Čo máme spoločné nielen s Francúzmi, ale so všetkými ľuďmi, je potreba jesť. Spôsoby, akými stolujeme, sú však celkom rozdielne. Slováci obedujú, aby zahnali hlad. Francúzi obedujú, aby sa porozprávali. Spoločný obed je pre nich príležitosťou na rozhovory. Aj my síce počas prežúvania prehodíme medzi sebou zopár slov, obsah toho, o čom sa rozprávame my a Francúzi však nemá takmer nič spoločné. Francúzi nehlcú, oni vychutnávajú. Každé jedno sústo, sprevádzané pohárom kvalitného vína. Obedujú aj hodinu, nie ako Slováci, ktorí sú s jedením hotoví za desať minút. Francúzi totiž jedlo považujú skôr za určitý zdroj radosti ako spôsob, akým si udržať zdravie. Preto si jedlom určite nekompenzujú výkyvy emócií, ako je v našich končinách bežné.
Rozdielov medzi slovenským a francúzskym spôsobom života by sme mohli venovať celú knihu, ktorá by určite mala aj ďalšie pokračovania. Školstvo, zdravotníctvo a mnoho iného tam funguje celkom inak. Azda preto túto krajinu navštevuje najviac ľudí z celého sveta. Každého vie svojim spôsobom zlákať odhaľovanie francúzskych tajomstiev. A preto sa sem mnohí ľudia tak často vracajú.