Počuli ste o výprave s dvojtaktovými motormi cez nehostinné podmienky, o ktorej všetci tvrdia, že je nemožná? Ak nie, tak vám ju predstavíme prostredníctvom slovenského zástupcu Mareka Slobodníka. Marek je členom výpravy „Trabantom napříč kontinenty“, ktorá sa stala mimoriadne populárnou a vysiela ju Česká televízia.
Ako je známe, tvojou láskou je komunistická motorka Pioner. Mnoho ľudí obľubuje „nadupané“ stroje, no ty si si obľúbil „starú rozpadajúcu sa motorku“. Prečo?
Tiež milujem „nadupané“ stroje a najmä motocrossové, no s Pionierom som začal preto, lebo som na žiadnu inú motorku nemal prachy. Akosi mi prirástla k srdcu. Milujem jazdu na nej a ešte viac milujem nechápavé pohľady „ozajstných“ motorkárov….
Režisér a filmár Dan Přibáň vytvoril spomínaný projekt, v ktorom sa snaží prejsť s trabantmi neľahkými podmienkami. Prvým kontinentom, kde zamieril bola Afrika. Tento projekt dosiahol veľký úspech a Dan sa rozhodol vydať do Južnej Ameriky. Zo sebou si však zobral aj Poliakov v Maluchovi a teba na Pionerovi. Ako si sa do tohto projektu vlastne dostal?
Ak mám začať úplne od začiatku, tak to bolo tak, že ma kamarát zavolal na kávu. Na tej káve bol s ďalším kamarátom, ktorý pracoval v strižni STV a ja som dva dni pred tým čítal, že má byť festival motorkárskych filmov. To sa mi celé v hlave spojilo a spýtal som sa ho, či dokáže postrihať film iba z fotiek na tento fest. Povedal, že áno a do mesiaca sme vyhrali prvé miesto za najlepší cestopis na Slovensku. To nás samozrejme preslávilo aj v susedných Čechách, a tak sa o mne dozvedel Dan a zavolal ma do Prahy, aby som spravil prednášku o tejto ceste. A tu sme sa v podstate dali dokopy.
Po slávnostnom štarte sa zistilo, že Pionier by trabantom nestačil, a tak sa hľadala ihneď náhrada. Voľba padla na starú dámu Jawu – Anežku. Súhlasil si s touto voľbou? Nechcel si aj tak ísť na svojej láske?
Chcel som ísť, ale bolo jasné, že to nemá zmysel. Je to ako keby si chcel vyšliapať na Mount Everest v sandáloch. Nevravím, že sa to nedá, ale keď zvyšok bude mať obuté vibramy, tak nebudeš jednoducho stíhať.
V Južnej Amerike si bol stále na čele výpravy. Neznervózňovali ťa pomalé plastové trabanty, ktoré ti nestíhali? (smiech)
Neznervózňovali… človek sa nemá kde ponáhľať na takto krásnom kontinente. Mimochodom, spomaľovali ma len v teréne a v kopcoch, inak sme šli vyrovnane.
Pri tvojom druhom vyskočení ramena zaznela veta „no proste k*kot drevený plechom pobitý“. Ako si dostal túto prezývku?
Vymyslel mi ju Aleš s rúškom na ústach počas cesty Lethem trail v Guyane, kde bolo strašne veľa prachu a vôbec mi to nevadilo. ☺
Po prvý krát sa Marekovi podarilo zásluhou kolegov dostať rameno na pôvodne miesto. Nezmar z Bystrice hneď po ošetrení nasadol na motorku a pokračoval vo výprave.
Po druhom vyskočení ramena si zostal sedieť v Maluchovi (aute poľskej výpravy). Už od prvých chvíľ si avizoval, že sa nudíš. Po jednom dni v sadre si si ruku vybral a znova si naskočil na Anežku. Poviem ti, ty si šialenec, vieš to?
Každý poriadny motorkár by spravil to isté, najmä pri najväčšom soľnom jazere sveta. Musel som nasadnúť na motorku. Neviem to opísať slovami, ale bolo to pre mňa veľmi silné.
S poľskými účastníkmi v Maluchovi ste zažívali poriadnu zábavu. Najhoršie bolo, keď jeden z dvojice Poliakov stratil opäť pas a cez hranice ste museli prejsť nelegálne. Nemali ste strach, že sa môže výprava predčasne skončiť?
Ja som to pravdu povedať vôbec netušil. Išiel som na motorke za autami, ale nekomunikoval som s nimi vysielačkou, takže pôvodne som ani nevedel, že ho pašujeme. Samozrejme bolo to riziko, ale k takýmto výpravám to patrí.
V Južnej Amerike ste sa viezli na cestách vyšších ako najvyšší vrch Európy. Zažívali ste Južnú Ameriku nie z turistického pohľadu, no videli ste aj čo turizmus v krajine napáchal a ako každá krajina oberá turistov o neskutočné peniaze. Čo by si označil za najzábavnejší a najkrajší zážitok z výpravy a čo naopak za totálne sklamanie?
To tak proste je. Kde je rozvinutý turizmus, tam ťa chcú okradnúť o každý cent. Tak to bolo aj na Machu Picchu. Naozaj krásne miesto, ktoré je zničené turizmom. Z toho pohľadu som bol zhrozený. Naopak, keď som si prvý krát vykĺbil rameno, v jednej peruánskej dedinke, kde ľudia evidentne nemali ani na chleba, mi ponúkli ubytovanie zadarmo a spravili mi perfektnú večeru. Z posledného, čo mali a v žiadnom prípade zato nič nechceli.