Nie, nie, nie. Tento článok nemá ambíciu kritizovať zle navrhnuté domy ani prirovnávať ich k odpadu. Nadpis sa vzťahuje k domom „Earthships,“ ktoré sú vyrobené z použitých a odhodených materiálov, čiže z odpadu. Napriek nepríjemným pocitom, ktoré predstava žitia v dome z odpadu vyvoláva, je bývanie v takomto dome lacnejšie, ekologickejšie a možno aj príjemnejšie ako v tých obyčajných.
Prečo? Prvá výhoda takéhoto domu je, že vydrží stovky rokov. Vďaka materiálu, ktorým sú pneumatiky, plechovky a iné umelé hmoty naplnené pôdou je odolný voči rozkladu, vydrží stovky rokov. Jeho najväčšia výhoda je však to, že je extrémne lacný na fungovanie a sebestačný – v týchto dvoch oblastiach na hlavu poráža všetky normálne domy, ktoré sú propagované ako úsporné a lacné. Dokáže si vyrábať a sebestačne udržiavať elektrinu, regulovať teplotu podľa ročného obdobia a maximálne využívať vodu, ktorú získa z dažďa, pary či snehu.
Ako to všetko dokáže? Vďaka viacerým komplexným systémom, obrovským zásobníkom a dobre premysleným naplánovaním. Dizajn tohto domu sa výrazne odlišuje od tých, ktoré považujeme za normálne. Tepelná regulácia v dome funguje ako prírodné kúrenie. Materiály z ktorých sú steny domu postavené totiž nasávajú veľké množstvo tepla od okolitého prostredia a následne ho uvoľňujú do vnútra. Mnoho okien, strategicky postavených tak aby vpúšťali slnečnú energiu dnu, čo najviac ešte tento efekt zvyšuje. Samotný dom má tvar podkovy, pričom je oknami a fotovoltaickými článkami obrátený k miestu, kde dostáva najviac svetla. Aby sa ľudia vnútri neuvarili, funguje tu aj klimatizácia, ktorá využíva fyzikálne vlastnosti vzduchu tak, aby obydlie cez ventilačnú dieru ochladila a v prípade príliš veľkej teplotu odstránila horúci vzduch príklopkou pri strope. Systém tepelnej regulácie si však vyžaduje veľmi silnú izoláciu strechy a škár, v prípade veľmi chladného miesta ešte aj extra izoláciu stien, hlavnej ich dolnej časti.
Vodu, ktorú dom získava, využíva naplno. Strecha je tak urobená aby vodu, ktorá sa na nej ocitla, zachytávala do veľkej nádrže, z ktorej sa voda pôsobením gravitácie dostáva do špeciálneho modulu, ktorý vodu vyfiltruje a zbaví nebezpečných baktérií. Následne sa voda prečerpá elektrickým čerpadlom do normálnej nádrže, ktorá udržiava tlak, a teda i tečúcu vodu v dome. Voda, keď sa použije na umývanie, pitie, sprchovanie, je znovu filtrovaná, najprv cez konvenčný filter, potom cez „botanickú jednotku,“ ktorá je tvorená rastlinami, ktoré vodu okysličia a pridajú do nej živiny. Potom sa ešte raz prefiltruje od baktérií. Tento cyklus prebieha vnútri a jeho výsledkom je „sivá voda,“ ktorá slúži na splachovanie toaliet a ako úžitková. Odpadová „čierna“ voda, ktorá ostane sa nasáva do septickej nádrže, v ktorej prebieha anaeróbny rozklad, ktorému pomáha aj izolácia nádrže a okno, orientované na slnečnú stranu. Rozložená tekutina sa vypustí von cez priehradkový filter a príde k rastlinám, ktoré sú nasadené vonku. Takto sa dá pestovať rastlinná potrava bez nutnosti extra vody aj v suchých oblastiach.
Elektrina sa vyrába solárnymi článkami a veternými turbínami a uschová sa do batérií, ktoré zaberajú väčšinou jednu špecializovanú izbu pri streche. Následne sa elektrina dostáva do modulu, ktorý jej prúd prekonvertuje z jednosmerného na striedavý, ktorý už normálne používajú elektrospotrebiče. Elektrina sa nevyužíva na kúrenie či klimatizáciu. Ak treba viac elektriny, treba nainštalovať extra generátor alebo dom pripojiť na rozvodnú sieť.
Tieto domy z odpadkov sú unikátny spôsob bývania práve v tom, že človek, ktorý v nich býva, nemusí byť závislý od dodávok z rozvodných sietí, či už ide o kúrenie, vodu alebo elektrinu. Dokonca aj potraviny netreba, ak teda excelentne funguje zavlažovací systém a viete vydržať bez mäsa. Autor tejto myšlienky i väčšiny vystavaných earthshipov je Michael Reynolds, americký architekt, ktorý je vďaka nim vnímaný ako rebel medzi architektmi a miláčik envirohnutí. Myšlienka vytvárať takéto domy ho napadla, keď si uvedomil, čo všetko sa dá na stavbu domu využiť – materiál na stavbu svojich domov pravidelne nachádza na skládkach. Popud k tejto myšlienke mu ešte dalo i poznanie, že ropa a voda sa nám míňa. Po úspešnom začiatku stavieb však Michael začal mať vážnejšie problémy, lebo ho zažalovali jeho klienti. Hoci zdôrazňoval, že domy sú experiment, niektorí klienti sa cítili podvedení, keď doplatili na experimentálne chyby nových domov, ktorými boli nedostatočné zatepľovanie a nedokonale fungujúce systémy. V roku 1990 preto prišiel o licenciu architekta. Z depresie sa dostal vďaka podpore jeho nápade od ekologicky orientovaných hnutí a po sedemnástich rokoch sa mu podarilo získať svoju licenciu späť. Odvtedy stavia domy aj v Európe. Tu však trpia prototypy problémom z plesňami. Na Slovensku však stavba takého domu pravdepodobne nehrozí, lebo neskutočná slovenská byrokracia by nepripustila nenapojenie na rozvodnú sieť a stačí vidieť problémy s vybavovaním stavebného povolenia pre obyčajný, nieto ešte takto „provokatívny“ dom…
Autor: Michal Solčanský