Či sa nám to páči alebo nie, nadávky sú obľúbené a často používané slová nášho národa. Pochybujem, že sa nájde niekto, kto v živote nepoužil ani jedno z tých „čarovných slov.“
Bolo by zaujímavé a možno aj poučné spýtať sa sami seba – koľko nadávok používam denne. Dnešné nadávky sa však obmedzujú na pár skutočne vulgárnych slov pomenujúcich časť tela, jeho výlučok alebo najstaršie remeslo. Ľudová slovesnosť, ktorá sa vyvíjala v prostredí perpetualnej práce bez toľkej fúry voľného času, dnešný svet však hravo dokáže prekonať. Množstvo tých starobylejších nadávok je skutočne veľkolepé a samotné nadávky sú rozmanité – od úplne neškodných, takpovediac láskyplných, cez silné, ktoré ale s pribúdajúcou dobou stratili svoj vulgárny náboj a boli nahradené hore uvedenými výrazmi až po také, ktorých silne neslušné vyznenie prekvapí aj dnes. Poďme si teda zo stoviek nadávok pozrieť nejaké zaujímavejšie.
Prvá veľká skupina, s ktorou sa stretneme, sú zvieratá. Tie samotné boli dobrou inšpiráciou, lebo naši predkovia s nimi boli viacej v kontakte, konkrétne s poľnohospodárskymi, chovanými zvieratami a škodcami, pred ktorými bolo treba ochraňovať úrodu či zvieratá. Ľudová slovesnosť dala každému z nich charakteristickú vlastnosť. Niektoré zvieracie nadávky sa často používajú aj dnes – napríklad krava, menej už koza. Obľúbený je aj somár, osol či vôl, nekonvenčnejšia je líška. V manželstvách boli nadávky začínajúce sa na „starý/stará“ ako starý cap, starý pes, stará straka, stará opica pomerne obľúbené. Slovo pred nadávkou sa môže líšiť, obľúbené slová boli mizerný, prašivý, svinský, hanebný. Tieto nadávky využívali zlé vlastnosti daných zvierat ako metafory, či už to bola krvilačnosť(vlk), hlúposť(somár, krava, vôl) alebo špinavosť (prasa špatné). Práve silnejšia verzia prasaťa, sviňa kraľuje i dnes v tejto kategórii. Na koniec mnou vybraté subjektívne najlepšie/najbizarnejšie- sú to Hnilý kôň a Mladý vrabec.
Ďalšia populárna oblasť nadávok sa zameriavala na hlupákov či nešikovných. V tejto kategórii však nájdeme aj tých, ktorí majú nejaký zmyslový defekt, napríklad slabý zrak či sluch. Tie najčastejšie používané sú trubiroh, trdlo, chumaj, sprosták a truľo. Týchto nadávok je ozaj veľa, niektoré z nich dokonca ešte požívajú aj mená (sú to viacslovné pomenovania). Napríklad taký Hlúpy Jano, Kubo sprostý, Jano drevený. Mnoho z týchto nadávok sa vzťahovalo aj na neupravených ľudí, ktorí boli častovaní slovkami ako trpák, chruňo, chrapúň, ozembuch, neokresanec, kolohnát čí cicmák. Aj tu však nájdeme také, ktoré používame i dnes, konkrétne neogabanec, rozgajdanec, trhan, šklban, ktoré bolo často počuť aj v mojom detskom veku na dedine. Väčšina z týchto nadávok je exkluzívne mužského rodu, čo je zaujímavé. V tejto skupine vieme ľahko nájsť aj ozaj archaické nadávky, ktoré teraz znejú prinajmenšom zvláštne. Sú to nadávky polpalček, žogan, škulibander, špalek, šalabachter, chuchma, teliar, otrhátor. Tie najzvláštnejšie z tejto kategórie majú viac ako dve slová – Ten, čo kefu zožral, Ten, čo má mačatá v bruchu.
Tie najsurovejšie nadávky boli určené ženám, hlavne neverniciam alebo tým, ktoré odmietli lásku daného nápadníka. Nečudo, láska je veľmi silná emócia a nasledovné oslovenia dokazujú, že sklamanie v láske bolí rovnako, nezáležiac na čase, v ktorom žijeme. Tie nadávky sú fľandra, pľuha, rajda, radodajka, cundra, švandra, pobehlica. Niektoré z nich by sa dali použiť ešte aj dnes s rovnakou kadenciou. Manželské (tie si veľmi často brali na pomoc slovo stará, ako už bolo spomínané) alebo dedinské nadávky väčšinou odsudzovali klebetnosť či hádavosť, príklady sú baba, chňupaňa, rapaňa, melihuba, papuľa, gága, jazyčnica, radorečnica, pyskačka, zubačka. Jedinečná je xantipa, manželská nadávka, ktorá opisuje zúrivú a hádavú ženu. Pôvodne to bolo meno Xantippy, manželky filozofa Sokrata starovekom Grécku, pamätnej svojou hádavosťou (raz Sokratovi vyliala na hlavu nočník na verejnosti). Najzvláštnejšie , ktoré som našiel boli opica zaškriataná a zola neočatá. Zvlášť pri tej druhej si neviem predstaviť, čo opisuje.
Najviac nadávok sa vymýšľalo aj používalo na ľudí zlého charakteru, čiže chamtivcov, mrzutcov, hnevlivých ľudí. Tam sa často skloňovalo slovo pes, ako psia krv, psia noha, psie koleno , psie pokolenie, psí koreň, psohlavec, psoväč. Často sa nadávalo do čertov a iných pekelníkov. Tu je tých divných nadávok najviac, povedzme farizeus, pudivietor, ježo naježený, planec, svindžúr, kolopasník. Nekorunovaní králi tejto časti nadávok sú oplan, papľuh a paskuda, ktoré v obmedzenej miere vidíme používané i dnes.
A nakoniec, prečo nenačrieť aj do fekálnej oblasti? Veď sa predsa používali i kúzelné výrazy ako čuridlo, zasran, zašťan, oštinoha, prdko, prdimúka, sraľo, kakan, čurák, cicinbrus.
Je vidno, že mnoho sa napokon za tú históriu nezmenilo. Naši predkovia rovnako ako my radi nadávali a používali i frázy z podobných oblastí. Rozdiel je však v tom, že oni nadávali o trochu slušnejšie a nadávali pestrou škálou výrazov, rôznorodou paletou, zatiaľ čo my používame pár otrepaných sprostých slov. Neznamená to však, že by sme boli omnoho menej kreatívny, eď nové slová sa teraz vytvárajú rýchlejšie než kedykoľvek predtým. Je tu však silnejší vplyv slangu, ktorému v dnešnej dobe nerozumie každý na rozdiel od nárečia, ktoré bolo zrozumiteľné všetkým, ktorí v danej oblasti žili. Okrem toho nebolo možné stretnúť sa s niekým, koho nárečie je iné a nerozumie nášmu slangu tak rýchlo ako dnes vďaka internetu.
Tento článok vznikol vďaka usilovnej práci Adolfa Petra Zátureckého, ktorý zhromaždil obrovské množstvo ľudových pranostík, porekadiel, prísloví a pranostík a spísal ich do jednej knihy v 19. Storočí a vďaka ochote Tomáša Uleja, Slovenského aforistu, ktorý dokázal tento prameň ľudovej slovesnosti preniesť do elektronického formátu. Z jeho stránky (http://www.ludoslovensky.sk/) som čerpal väčšinu nadávok. Na koniec by som rád uviedol do pozornosti googlácku štatistiku najviac používaných slovenských nadávok na internete, nájdete ju na hore uvedenej stránke. Sú v nej uvedené ako staré, tak i nové nadávky.
Autor: Michal Solčanský