Adriane (meno bolo zmenené kvôli jej bezpečnosti) bola slobodná matka z Veľkej Británie s dvoma deťmi. Muža, ktorý ju znásilnil, dobre poznala. Viac ako dva roky boli priatelia.
„Zoznámil nás spoločný kamarát, boli sme priatelia, nič viac. Bola som k nemu úprimná, povedala som mu, že nehľadám žiadny vzťah, „zverila sa v rozhovore pre stanicu BBC.
„Raz som bola u neho v dome. Cítila som, ako sa ku mne priblížil tak blízko, že mi to bolo nepríjemné. Chcela som ho odstrčiť a utiecť, ale stalo sa to tak rýchlo a bolo to tak rázne. Miesto aby som bojovala, som úplne zamrzla, „opisuje svoj zážitok mladá žena.
Dotyčný muž pri napadnutí nepovedal ani slovo, keď skončil, jednoducho vstal a odišiel. „Keď bolo po všetkom, odišla som domov. Bola som zranená, ani som nevedela, ako veľmi. Chcela som byť rýchlo vo vlastnom bezpečnom priestore. “
Hrozné tajomstvo
Keď prišla domov, nechcela s nikým hovoriť. „Cítila som, že by ma ľudia súdili. Hovorili by, že som si za to mohla sama, alebo že to bola moja chyba. Všetko kvôli tomu, že som ho poznala. Aj preto som to neoznámila na polícii, „zverila sa Adriane.
Ďalší deň útočníka vyhľadala, chcela sa ho opýtať, prečo to urobil. Odpovedal, že si na nič nepamätá, že má výpadok pamäte. Nikdy ale priamo nepovedal, že sa to nestalo.
Keď Adriane zistila, že je tehotná, vyhľadala ho znovu, aby mu povedala, že dieťa je jeho. Čakala, že bude protestovať, on ale nikdy nepoprel, že dieťa jeho nie je. Na potrat nešla, ani o ňom nepremýšľala. Vedela, že je to možnosť, ako všetko vyriešiť, ale mala zato, že ‚zabitím‘ dieťaťa by sa všetko len zhoršilo. Nie kvôli dieťaťu, ktoré by pripravila o život, ale kvôli sebe samej. Pretože vyrovnať sa so znásilnením a ešte potratom by pre ňu bolo oveľa horšie, než sa vyrovnať so znásilnením a jeho dôsledkom – dieťaťom.
Krutá realita
Obdobie tehotenstva nebolo vôbec jednoduché. Ľudia v okolí, ktorí vedeli, že nikoho nemá, si postupom času všimli, že je tehotná, a začali vymýšľať rôzne teórie, ako k tomu došlo. Aj keď to bolo veľmi nepríjemné, ani vtedy nikomu nepovedala skutočnú pravdu. Nechcela, aby to nejako ovplyvnilo budúce pohľad ľudí na ňu aj jej dieťa.
Krutá realita celej situácie, a hlavne rozhodnutie, ktoré urobila, na Adriane dopadlo vo chvíli, keď prvýkrát uvidela svojho syna. „Keď som ho prvýkrát držala v náručí, narazila som na vec, ktorá ma od tej doby prenasleduje. Má rovnaké oči ako jeho otec. Keď som ich prvýkrát uvidela, v tú chvíľu ma naplno zasiahla krutá realita. “
Ako syn rástol, jeho oči boli stále viac podobné očiam jeho otca. Iróniou celej situácie je, že z okamihu, keď bola znásilnená, si Adriane najviac vybavuje práve oči muža, ktorý ju napadol – otca jej syna.
„S čistým svedomím môžem povedať, že to, ako bol počatý, neovplyvnilo môj vzťah k synovi, aspoň nie vedome. Ale niekedy, keď sa na neho pozriem, a pripomeniem si, čo sa stalo, si hovorím, že on za to nemôže. Od chvíle, kedy sa narodil, ho nekonečne milujem. “
Syn sa na svojho otca nijako zvlášť nepýta, občas ale nastali chvíle, kedy na to prišla reč. Napríklad v škole, keď deti zostavovali svoj rodokmeň.
Rozhodnutie, ktoré zmení život
Adriane nikdy neľutovala, že sa rozhodla dieťa si nechať. Vyrovnať sa s tým nebolo jednoduché, ale ako sama hovorí, nech sa rozhodnete akokoľvek, vždy to ovplyvní je to váš ďalší život.
„Keď dáte dieťa na adopciu, ovplyvní to zvyšok vášho života. Keď pôjdete na potrat, váš život sa tým zmení. A keď sa rozhodnete dieťa si nechať, tiež to váš život ovplyvní. Vždy to bude mať nejaký vplyv, „vysvetlila svoje rozhodnutie.
„Niekedy sa cítim osamelá, niekedy je to naozaj ťažké, ale tá najdôležitejšia vec z môjho pohľadu je tá, že najväčšie zlo pre mňa bolo znásilnenie. To dobré, čo z toho vzišlo, je môj syn. Nie u každého to ale funguje rovnako, „uzavrela svoje rozprávanie.
Zdroj:pinterest