Leopold Haverl patril medzi silnú hereckú generáciu, ako bol Mistrík, Rajniak, či Vlado Müller, s ktorými zdieľal dlhé roky nielen divadelnú šatňu. Účinkoval v stovkách slovenských inscenácií, či divadelných predstaveniach. Mladšej generácií sa jeho dabingová kariéra spája najmä s hlasom profesora Dumbledora i Gandalfa z pána prsteňov.
Láska k divadlu
Jeho život bol presiaknutý vášňou. Vášňou k divadlu. Rodák z Bratislavy sa v prostredí divadla pohyboval od detstva, jeho otec pracoval v Slovenskom národnom divadle ako osvetľovač a svojho syna automaticky priviedol k atmosfére dosiek, ktoré znamenajú svet. Haverl sa zoznámil s hercami ako bola Hana Meličková, Janko Borodáč, či Gregor Huba – prakticky s celou generáciou budovateľov slovenského profesionálneho divadla. I keď túžil byť kominárom, láska k divadlu ho predurčila uberať sa umeleckými chodníčkami. Absolvoval štátne konzervatórium a v roku 1954 figuroval v zájazdovom Dedinskom divadle. Neskôr sa počas kratšej doby objavil v trnavskom divadle a taktiež vystupoval v Divadle poézie.
Willy Loman, Raskoľnikov, Simon Chachava, Gregory Solomon a mnohí ďaľší…
Od roku 1967 bol členom činohry Slovenského národného divadla. Hral v množstve hier, no medzi jeho pamätné role patrí Rozprávač z muzikálu Na skle maľované autorky E. Bryll-K. Gärtner, obchodný cestujúci Willy Loman, v psychologickej dráme Smrť obchodného cestujúceho a aj Gregory Solomon z hry Cena. Herec tvrdí, že veľkú a náročnú rolu stvárnil v hre od I. Madácha, Tragédia človeka. „Napokon, najväčšia rola, ktorú som mal v SND, je Tragédia človeka od Imre Madácha, kde som hral Adama. Mal som to šťastie, že som hral s fantastickou herečkou Zdenkou Grúberovou a vynikajúcim Ctiborom Filčíkom. Odrecitoval som tam šesťsto veršov! To je možno jediná danosť, ktorú som dostal od prírody do vienka – ľahko som sa učil text.“ prezradil Haverl pre denník Korzár. V roku 1977 získal cenu Andreja, v roku 2006 získal cenu Jozefa Kronera za celoživotné herecké dielo.
Popri učení textov však permanentne pracoval na „vylepšení“ svojej hlasovej vybavenosti a tak hlas, ktorým disponoval, dodatočne zdokonaľoval tajným fajčením s kolegom Vladom Müllerom. Priznal však ,že okúsil i čosi tvrdšie, no konštatoval, že sa jednalo o značne depresívny zážitok, preto ostal pri svojej povestnej cigaretke.
Švejka si nikdy nezahral
Na divadelných doskách stvárnil veľký počet postáv, pochádzajúcich z pier klasikov ako sú Dostojevskij, Moliére, Shakespear, Gogoľ, či A.Miller. Túžba stvárniť dobrého vojaka, povestného Švejka, sa mu v jeho divadelnej kariére však nikdy nesplnila, hoci mal pozitívny vzťah najmä k postavám, ktorých charakter bol okorenený humorom a vtipom : „Nikdy som nehral milencov typu Rómeo, skôr takých charakterových, ktorí boli niečím poznačení – rodovo alebo psychicky. Hral som veľa šľachticov, neskôr mnoho charakterových postáv, akými sú Raskoľnikov, Don Carlos, Faustaf. No najradšej som mal postavy šmrncnuté komikou. Vždy som túžil hrať Švejka.“ priznáva Haverl, Leo, alebo Hafi – táto prezývka mu prischla z dôvodu autentického štekania. Hovorieval mu tak i blízky priateľ, Valér z filmu Medená veža, herec Ivan Rajniiak. Herci mali okrem iného spoločných množstvo záľub, poľovníctvo, hory a neposlednom rade kultúru, či filozofiu.
Bohatá filmografia
Znalec slovenského filmového umenia vie, že medzi jeho pestrý herecký register patria úlohy vo filmoch ako Kapitán Dabač, Traja svedkovia, Naši pred bránami, Hľadači svetla, Penelopa, Poéma o svedomí, Demokrati či Plavčík a Vratko. Prvý, kto mu dal šancu presadiť sa i televízne bol v roku 1967 režisér Jozef Medveď v snímke Dáma. Získal taktiež cenu Zlatého krokodíla za herecké výkony v televíznej produkcii.
„Panebože, keď si mi dal chuť, daj mi aj silu.“
Reagoval na otázku denníka Korzár o uvedomovaní si pominuteľnosti Zaslúžilý umelec, herec, recitátor, Leopold Haverl pred piatimi rokmi. Zapamätáme si ho ako herca, ktorý do predstavení vkladal celú dušu a maximálne nasadenie. Alebo ako usmievavého pána s neodmysliteľnou čiapočkou, ktorý rozdával radosť…
Autor: Daniela Mihoková