Ako si kanvica vyliala vodu na papier

18. júna 2018

Milé mamičky, premýšľali ste niekedy nad tým, ako vás vnímajú predmety, ktoré každodenne používate? Zamysleli ste sa vôbec, ako sa asi cíti detská fľaška, hubka na riad, či metla? Nuž teda, ja vám prinášam exkluzívny článok, napísaný mojou rychlovarnou kanvicou.

Prebúdzam sa do krásneho rána, som prázdna a suchá. Zapojená som v elektrine stále, takže energie mám neúrekom. Dnes snáď budem mať pokojný deň, bez popálenín. Ako sa tak obzerám po kuchyni, snažím sa zaostriť čísla na ručičkových hodinách. Oh preboha! Už bude pol ôsmej. Začujem to – detský plač. Vnímam to ako výstražnú sirénu. Kiežby som tak mohla ujsť, energiu na to mám, lenže nemám nohy. Zostáva mi už len pár minúť, aby som sa pripravila na najhoršie. Počujem ju kráčať dolu po schodoch – matku toho dieťaťa. Ešte s ním ide do obývačky – neviem čo tam robia, ale tá žena vraví tomu dieťaťu niečo v zmysle ,, jééééj kto sa nám nacikal do plienočky?,,. Tieto jej nezmyselné monológy trvajú celý deň, asi ju to dieťa nemá rado, keď jej neodpovedá.

No super už ide! Prichádza tá ženská v rozťahanom pyžame. Dieťa usádza do kresielka a blíži sa ku mne. Preboha! Veď včera večer mala ešte obočie! Dnes ráno vyzerá horšie ako tá plná výlevka kúsok odo mňa. Berie ma do rúk a nalieva do mňa ocot. Super, pomaly sa vo mne rozpúšťa vodný kameň. Trpím pri tom síce, ale aspoň budem čistá. Chvíľu počkám, kým vyšumím. Ona zatiaľ robí tie nezmyselné grimasy a dieťa z nej chytá svalový kŕč v ústach – ľudia tomu odborne vravia úsmev. Blíži sa ku mne a berie ma do rúk. Jupí, objatie! Ále nie, to zo mňa len vylieva ocot. Ešte ma asi trikrát prepláchne nech nesmrdím po octe.

Toto všetko by bolo fajn, keby nenasleduje tá horšia časť našich spoločných chvíľ. Tá desivá žena s oslintaným tričkom od dieťaťa do mňa znovu napúšťa vodu a nastokáva ma na kolík. Potom stisne tlačítko, ktoré keď je stisnuté, tak začnem ohrievať vodu. Ale ja sa nedám a tlačítko skočí naspäť. A ona ho stláča znovu. Ale ja sa opäť priečim. A zase ho stlačí. Ja však trucujem. A potom to príde! Dobre, dobre, zapnem sa, len ma nebi. A tak sa voľky nevoľky zapínam a ohrievam tú prekliatu vodu. Kým sa nenarodilo dieťa, používali ma oveľa menej. To dieťa je nejaké náročné, keď nechce piť vodu z vodovodu, ale len prevarenú. Na druhej strane sa aspoň cítim dôležitá. Tá ženská čo na mňa nadáva každý deň keď sa nechcem zapať, ma predsalen potrebuje. HA! Chvíľu som mala takú hypermodernú konkurentku, na nej sa dala nastaviť aj teplota. Ale jednejnoci som jej zlomila kábel a rozdupala kontakty!

A tak som zostala už len ja! Domáci miláčik. Síce moja práca páli, mám ju rada. Naučila som sa tiež pišťať, ako čajník, teda aspoň tak hovorí tá žena. Neviem ako sa volá, ale asi GÚ, lebo tak na ňu kričí jej dieťa, Alebo macko? To zase hovorí taký pán, ktorý chodieva domov okolo šiestej večer a obchytkáva ju pri umývaní riadu. Pomaly sa blížim ku koncu, voda vrie a ja sa vypínam. Žena ma berie a nalieva zo mňa vodu do malej plastovej nádoby. Potom do nej sype nejaký prášok, asi kokaín, a zaštupľuje ju. Určite to bude kokaín, lebo dieťa je vždy po vypití obsahu veselé a šťastné. HALO! Prečo zo mňa nevyleješ zvyšnú vodu ty citovo vyprahnutá ženská? Zase sa vo mne bude usádzať ten vodný kameň – grr. Nechápem načo ma každý deň čistí, keď ma potom nechá takúto zanesenú. Ja asi tej ľudskej logike nepochopím nikdy. Nuž čo, idem si radšej oddýchnuť, lebo dnes ma použije ešte aspoň 5x. No a kým zaspím, budem premýšľať nad tým, ako si vypýtať od tej ženy dovolenku.

Daj vedieť svojím priateľom

siteelement

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *


*