Aj keď to znie ako sci-fi, génové banky sú dnes už neoddeliteľnou realitou biologického výskumu. Od kedy sa vedci začali venovať štúdiu DNA ubehlo naozaj veľa rokov a aby sa ich zistenia nestratili, nastúpila otázka archivovania údajov. Akým spôsobom to robili vedci v dobách bez internetu a ako sa prístupy uskladňovania týchto obrovských súborov dát skladujú dnes? Ide o samoúčelné knižnice alebo sú tieto informácie naozaj prospešné? Pokúsime sa tieto otázky zodpovedať.
Začiatky bývajú ťažké
Keď spomíname počiatky genetického výskumu modernej doby, tak sa musíme vrátiť minimálne o 60-70 rokov do minulosti. V dobách, keď boli počítače a virtuálne úložiská ešte len zbožným prianím ľudia využívali najdostupnejšie a najjednoduchšie médium, aké si len viete predstaviť. Správne, hovoríme o papieri. A veru ho nebolo málo. Výskumy začínali s jednoduchými organizmami, a tak ako sa zaznamenávali poznatky o živočíchoch a rastlinách v podobe atlasov. Poznatky o genetike sa zaznamenávali v knihách a zbierkach, ktoré slúžili ďalším vedcom ako odrazový mostík k novým objavom. Časom, keď už nestačili empirické experimenty s krížením rastlín a popisovaním výsledkov tejto časovo náročnej práce, ľudia mali snahu dostať sa hlbšie. Tu vznikajú zárodky modernej molekulárnej genetiky.
S jedlom rastie chuť
Poznatky, ktoré generoval molekulárny prístup na seba nenechali dlho čakať a narastali v takých rozmeroch, že veľmi skoro začali tvoriť problém. V tejto fáze, niekedy v 80-tych rokoch sa začali počítače stávať dostupnejšími, a tak prišla logická voľba. Stolný počítač už nemohol chýbať v žiadnom genetickom laboratóriu. A ako rástli technické možnosti, rástla aj úložná kapacita. Vedeckej obci sa otvoril priestor a idea na seba nenechala dlho čakať. Prečo nespraviť spoločnú databázu, ktorú by mohli zdieľať vedecké tímy na celom svete a navzájom tak posúvať poznatky na dokonalejšiu úroveň. Ako to ale dosiahnuť?
Odpoveď nájdete vždy na webe
V tomto období nastúpila demokratizácia internetu, ktorý sa stal dostupným a s ním šla ruka v ruke možnosť tvorby databánk a virtuálnych úložísk. Vedci začinajú zhromaždovať a zdieľať kvantá dát zakódovaných do jednotiek a núl. Poznatky o génoch, ich funkcii, štruktúre, postavení v rámci DNA či vplyvu na vonkajší prejav organizmu nabrali na objeme tak veľmi, až dali základy pre zrod modernej vednej interdisciplíny s názvom bioinformatika. Táto veda učí ako pracovať a ukladať genetické poznatky tak, aby boli dostupné a použiteľné kedykoľvek a kdekoľvek.
Banka ako žiadna iná
V modernej dobe je využitie genetických databánk absolútne kľúčové. Okrem známych a anotovaných sekvencií DNA, ktoré je možné použiť ako základy nových vedeckých teórií, otvárajú tieto elektronické nástroje mnohé ďalšie dvere a možnosti. Génové banky napomáhajú hľadať príčiny ochorení a porovnávať výsledky sledovaných subjektov celosvetovo, čo značne zefektívnilo laboratórnu prax. Okrem toho sa génové banky uplatnili aj v takzvanom DNA profilovaní. Tento prístup sa zakladá na zaznamenávaní unikátnych častí genetickej výbavy človeka. Môžeme si to predstaviť ako genetický odtlačok prstu. A presne tak ako štruktúra obrazcov na našich prstoch, aj štruktúry DNA jedincov sú v istých miestach unikátne. Pokiaľ viete kde hľadať, je možné už za použitia kúsku vlasu, nechtu či zvyškov pokožky alebo krvi v týchto bankách zaloviť a jednoducho usvedčiť zločinca. V súčasnosti sú stopy DNA jedným z najvierohodnejších dôkazov v kriminalistike, pretože dokážu jednoznačne povedať, kto sa na mieste činu nachádzal.
Informácie sú krehké
Aj keď všetky tieto benefity pomáhajú zjednodušiť život a urobiť svet bezpečnejším, netreba zabúdať na to, že aj tieto informácie sa dajú zneužiť. Je preto na mieste využívať hlavne ich informatívnu hodnotu a naučiť sa z nej ťažiť efektívne a len vtedy, keď je to naozaj potrebné. Vo všeobecnosti nám DNA a bežne dostupné atlasy z nej pripravené, pomáhajú pochopiť, kto vlastne sme a ako fungujú organizmy na tejto planéte. A to všetko je myslím veľmi zaujímavé. Tak čo? Budeme spoznávať aj naďalej?